Myslím, že každé malé dieťa má svojho idola. Svoj vzor, niekoho, na koho by sa chcel podobať. Niekoho, koho vzhľad, vlastnosti, schopnosti, vyžarovanie na neho pôsobí tak, že proste chce byť ako on. Chce tak vyzerať, chce sa tak správať, chce byť skrátka ako on. Môže to byť niekto blízky, superhrdina z filmu či rytier z rozprávky. Keď som bol malý ja, bol pre mňa ten najúžasnejší a najlepší superhrdina a vzor môj dedko. Pýtate sa prečo? Hneď vám to vysvetlím.
Môj dedko bol proste úžasný človek. Za prvé, bol neuveriteľne múdry a zároveň láskavý. Vedel nám dožičiť slobodné detské bláznenie a zároveň stanoviť prísne hranice, keď už boli potrebné. Bol strašne sčítaný a vzdelaný. Vedel odpovedať na všetky moje detské zvedavé otázky, a keď na nich nepoznal odpoveď vyhľadal ju v knihách spolu so mnou.veľakrát ma vzal dokonca aj do knižnice a bádal spoločne so mnou. Bol neuveriteľne šikovný a manuálne zručný, vedel vyrobiť čokolvek od drevený stolov cez mäsiarske nože až po postele, ktoté istú dobu patrili medzi najkvalitnejšie slovenské postele.
Môj dedko bol skrátka fasa. Vedel s nami blbnúť keď sme to potrebovali, ale tiež nás vedel vzdelávať a ešte k tomu nás stihol priučiť podctivému domáckemu remeslu. Nebál sa dať nám do ruky sekeru, kladivo či šrubovák. Veľakrát sme s ním spolu s bratrancami opravovali pračku, utesňovali potrubie alebo opravovali motor auta. Rúbali drevo ale ba dokonca aj majstrovali spomínané postele. Často na časy s ním spomínam. Bol mi tým najlepším vzorom a ja dúfam, že budem aspoň z malinkej časti tak dobrým príkladom pre moje deti a vnúčatá.
Pre dievčatá zas bola veľmi dobrým vzorom a príkladom naša babička, ktorá zas naučila sestry a sesternice všetko, čo by správna gazdinka mala vedieť.
Mojím veľkým prianím je, aby stále bolo na svete dostatok takýchto babiček a deduškov.